Autor je zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu
Dvadsaťročný časový úsek nášho členstva v Európskej únii sa dá rozdeliť do niekoľkých etáp. Niekedy sme Európu dobiehali, niekedy sme stagnovali a niekedy sme za ňou čoraz viac zaostávali. Týka sa to ekonomických ukazovateľov, slobody médií, právneho štátu i celého radu iných oblastí vrátane ochrany prírody a starostlivosti o životné prostredie.
Najväčší pokrok smerom k Európe nastal v tejto sfére ešte pred vstupom do EÚ, keď sme boli povinní zosúladiť našu legislatívu s právnym poriadkom Únie a urobiť aj čo-to navyše, aby sme sa stali proaktívnym a dôveryhodným kandidátom na členstvo v nej.
A tak sme v rámci predvstupového procesu prijímali nové zákony (napríklad zákon o slobodnom prístupe k informáciám) alebo novelizovali už jestvujúce (napríklad zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie – EIA, zákon o ochrane prírody a krajiny a mnohé ďalšie).
Jedným zo spoločných menovateľov týchto novoprijímaných právnych noriem bolo posilnenie pozície verejnosti v rozhodovacích procesoch.
Chráňte ju. Formujte ju. Žite ju. Príďte voliť Čítajte Popri tom sa takmer zdvojnásobil počet národných parkov, výrazne sa zlepšila väčšina ukazovateľov znečistenia životného prostredia a vznikla organizácia s názvom Štátna ochrana prírody SR.
Vláda tiež prijala niekoľko strategických dokumentov týkajúcich sa ochrany prírody a životného prostredia ako napríklad Národnú stratégiu ochrany biodiverzity na Slovensku či Národnú stratégiu trvalo udržateľného rozvoja SR, ktorú okrem vlády prijal aj parlament.
Koncom minulého storočia sa v Bratislave konala aj 4. konferencia zmluvných strán Dohovoru OSN o biodiverzite, jedno z najväčších medzinárodných podujatí, aké sa kedy na Slovensku konali.
Od 1. januára 1999 sme tu mali aj Radu vlády pre trvalo udržateľný rozvoj, čím sme ako prví v regióne splnili jeden zo záväzkov zo Summitu Zeme v Riu de Janeiro.
Ochrana prírody ako brzda pokroku
V oblastiach, kde sme do 1. mája 2004 objektívne neboli schopní dosiahnuť požadované zlepšenie, Slovensko s Úniou vyrokovalo tzv. prechodné obdobia. Napríklad vo sfére želaného zvýšenia podielu obyvateľov napojených na verejné vodovody a kanalizačnú sieť sme dostali desať rokov navyše. (A propos, hoci do tejto oblasti natiekli desiatky miliónov eur z úniových zdrojov, cieľ sme nedosiahli dodnes).
Akýmsi symbolom našej príslušnosti k EÚ v oblasti ochrany prírody je Natura 2000. Je to európska sústava chránených území, ktoré členské štáty Európskej únie vyhlasujú v záujme zachovania najcennejších druhov a biotopov celoeurópskeho významu.
Chrániť charakteristický vzhľad krajiny a revitalizovať jej devastované časti sme sa zaviazali pristúpením k Dohovoru Rady Európy o krajine.
Zhodou okolností alebo zákonite sa protiprírodné tendencie vo vtedajšej vláde začali prejavovať už niekoľko mesiacov po našom vstupe do EÚ. Ich hlavným protagonistom bol minister hospodárstva Pavol Rusko. On a jemu podobní chápali ochranu prírody ako brzdu pokroku.
Toto a mnoho ďalšieho sa stalo v časoch, keď sme Európu dobiehali.
Potom prišiel rok 2006 a prvá vláda Smeru-SD, keď sa rezortu životného prostredia po prvý raz zmocnila Slovenská národná strana.
Už nie sme takí eurooptimisti ako pri vstupe. Na Únii si najviac ceníme slobodné cestovanie Čítajte Do histórie (nielen) environmentálnej politiky sa táto éra zapíše nielen kauzou pochybného predaja emisných povoleniek, ale aj masívnymi čistkami v rezorte s dôrazom na ochranu prírody a krajiny a na inšpekčné orgány.
Pred koncom volebného obdobia sa šafárenie nominantov SNS stalo natoľko neúnosným, že premiér Fico bol nútený im tento rezort odobrať a následne dokonca i zrušiť.
Bolo to obdobie, keď sa Európa vzďaľovala.
Nasledujúce dve vlády s monopolom či dominanciou Smeru-SD by sa dali označiť ako stagnačné s tendenciou mierneho zlepšovania v rokoch 2016 – 2020, keď mala ministerstvo v rukách strana Most-Híd. Horšie chvíle striedali lepšie.
K tým druhým možno zaradiť aj vcelku zvládnuté predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ, rozhodnutie o zastavení ťažby a spaľovania uhlia na hornej Nitre, zriadenie Inštitútu environmentálnej politiky či prijatie Envirostratégie 2030.
Nasledovali necelé štyri roky, počas ktorých sa vystriedali vlády Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora. Boli to roky poznačené bezprecedentnými krízami: pandémiou covidu-19 i agresiou Ruska proti Ukrajine v našom bezprostrednom susedstve. Napriek tomu vývoj vo sfére ochrany prírody a životného prostredia možno označiť za skôr priaznivý ako nepriaznivý a k Európe sme sa skôr približovali, ako sa od nej vzďaľovali.
Spomenul by som aspoň niekoľko pozitív: úspešné uvedenie systému zálohovania nápojových obalov do prevádzky, čím sme dokonca predbehli niektoré technologicky vyspelejšie krajiny, reformu národných parkov, ktorá odstránila hlavné systémové poruchy v ich fungovaní či skôr nefungovaní.
Obsadenie väčšiny kľúčových postov v rezorte kompetentnými ľuďmi, pričom výberové konania na posty riaditeľov národných parkov bolo verejné. Príprava Národného parku Podunajsko na vyhlásenie Zlepšenie vzťahov s 3. sektorom.
A napokon presadenie silnej pozície životného prostredia v štruktúre Plánu obnovy a odolnosti. Vytrvalým oponentom pozitívnych úsilí v tejto oblasti bola po väčšinu volebného obdobia strana Sme rodina.
K pozitívam tohto obdobia patrila aj skutočnosť, že vedúcim zastúpenia Európskej komisie na Slovensku bol popredný environmentalista a skúsený „euroúradník“ Ladislav Miko.
Opäť národniarsky prístup
Po voľbách v septembri 2023 prišla štvrtá vláda Roberta Fica a rezortu životného prostredia sa opäť zmocnili nominanti za Slovenskú národnú stranu, ktorí sa ani netajili negatívnym vzťahom k ochrane prírody, k ochranárskym organizáciám i samotným európskym štruktúram.
Riaditeľ Slovenského krasu Olekšák: Pán minister tu bude krátko. TANAP je tu sedemdesiat rokov Čítajte A tak aj vyzerá ich vedenie ministerstva: od celoplošných personálnych čistiek a obsadzovania riadiacich postov zväčša nekompetentnými ľuďmi len na základe ich straníckej príslušnosti (priam emblematicky pritom pôsobí vymenovanie usvedčeného pytliaka za riaditeľa Tatranského národného parku), nezvládnutá zonácia národných parkov, nenávistná a klamlivá kampaň proti ochranárskym mimovládkam, všemožné zmierňovanie regulatívov slúžiacich na ochranu prírodu a krajiny a prakticky nulové pozitívne výsledky pri konkrétnej realizácii starostlivosti o životné prostredie.
Sankcie z EÚ nie sú účinné aj preto, lebo ich v konečnom dôsledku neznášajú skutoční vinníci, ale my, daňoví poplatníci a poplatníčky.
Namiesto dobiehania Európy sme sa od nej začali opäť vzďaľovať. Samozrejme, že smerom dozadu. A to rýchlosťou, ktorá nemá za uplynulých dvadsať rokov obdobu. Stručne povedané, začal sa u nás veľký výpredaj hodnôt európskeho významu.
Slovenské mimovládky, nezávislí odborníci i médiá na to opätovne upozorňujú. Teraz netrpezlivo čakajú na reakciu kompetentných na národnej i európskej úrovni. Konať treba bezodkladne. Lebo mnohé škody, ktoré nielen Slovensku, ale aj celej Európe hrozia, budú nezvratné.
